Prolog

11. 06. 2010 | † 17. 11. 2010 | kód autora: 3do

Je to vlastne ff, ale je to o dosť iné. Nejde tam ani tak o svet upírov a všetkého okolo, ako o strasti života, o jeho krutosť a o to, aký je vzácny. Takže, hádam príjemné čítanie... Ava.

 


 

 

Pink - Ave Maria

Sú ľudia, ktorí túžia svoj život skončiť, zomrieť... Mne by stačilo iba aby sa zmenil...

 

Nik nemá dokonalý život, ale to je na ňom to krásne. Prežila som neskutočný príbeh života... bolo iba na mne, že som sa dopracovala až do tejto chvíle, kedy "oslavujem" svojich 16násť rokov a ešte stále žijem. A je iba na mne, ako si svoj život budem žiť, či budem bojovať, aby som nezomrela. Kto tvrdí, že život je hrozný... že nám nedokáže nič pekné dať... Tak ten, nech skúsi byť úplne na dne a potom zrazu sa oslobodiť, od všetkého zla. Vtedy až zistíme, že život nám dáva až priveľa krásneho, ale my sa toho nedokážeme chopiť.

 

Zostali mi hrozné spomienky, jazvy... ktoré sa tak ľahko nezahoja. Ale ja viem... podvedome tuším, že keď už si myslím, že to nemôže byť horšie, je to horšie, ale keď prestanem strácať nádej, práve vtedy príde isté svetlo... Možno, pre malé deti je to svetlo zmrzlina, pre programátorov nový notebook, ale pre mňa, je to vyslobodenie zo života, inak nazvané nový život. Nie, nechcem zomrieť, verím že život má ešte pre mňa veľa prekvapení... dúfam, že hlavne tých pekných.

 

Lenže, všade je to lenže. Sú tu istý ľudia, ktorých nedokážem opustiť a keby to spravím, bola by som ešte horšia ako oni, necitlivá ako oni a chladná, lenže taká ja nie som. Som tu a vždy budem len a len pre nich, ich mi nik nesmie vziať. A ani mi ich nik nevezme. Budem tak veľmi silná, budem bojovať až nakoniec nad nimi vyhrám. Ja v to verím a keď budú ešte aj ostatní veriť, myslím si, že sa nám to podarí...

 

Z pravej strany mi priletela facka, tvrdo som dopadla na zem. Zase raz nado mnou vyhrávajú...

 

"Tak vstávaj z tej zeme Isabella a okamžite to odprac, ja zatiaľ odnesiem tvojho otca do postele... No poď zlato..."

 

Frank iba niečo zamrmlal a pobrali sa preč.

 

"On nie je môj ote...

......"

 

Šepla som si pre seba. Nie je! A ani nikdy nebude!

 

Ako to vlastne všetko je?  Poznáte také tie mestá, kde sa tak trochu pozabudla doba, kde ešte ako keby stále existovali mešťania, poddaný a podobne? Tak asi tak nejako vyzerá moje "mesto" Pinawa. Je to malá, skôr osada pri Winnipegu, Minnesota. Pravdaže, ako v každom meste, sú tu istí bohatí ľudia a my... teda chodobní...

 

Moja "rodina" je tak trochu zvláštna. Frank a Tereza sú len moji adoptívni... ľudia. Chceli zbohatnúť a tak ich napadlo, že si urobia taký nenápadný sirotinec, kde budú všetci ich otroci a to doslovne. Materinská láska Tereze istotne nič nehovorí a Frankovi niečo také, ako súcit, to bôž nie... Už tak veľa krát som chcela ujsť, utiecť odtiaľto a podpáliť tento prekliaty dom, ale nedokázala by som opustiť ich... "moje" deti.

 

Je nás tu sedem. Z toho som tu najstaršia... keď tu bol Lucas...

 

Proste to tu je ako keby zabudnuté v dobe. Nielen domom, ale aj správaním Terezy a Franka. Sme pre nich ako zvery, ktoré musia plniť ich rozkazy, ak nie... tak dostanú po papuli. Ak protirečím Tereze, dostanem po papuli, ak je Frank opitý, pri najlepšom dostanem len po papuli. Ak niekto iný ich nahnevá, musím ja dostať po papuli, nemôžem dovoliť, aby "moje" deti bili...

 

Mám pre seba jednu veľkú izbu, aspoň za to im môžem byť vďačná. Skoro každý, má sám svoju izbu, teda okrem dvojičiek. Eileen a Hayleen. Moje dve krásne, 8 ročné dvojičky. Nechápem, ako niektoré z nich, mohli rodičia len tak opustiť... Je to nespravodlivé... Moji rodičia umreli... Už dávno a jediné, čo mi po nich zostalo, je mohutný ďalekohľad, ktorý mám vo svojej malej izbe.

 

"Priblíži ti všetko, čo je aj na míle vzdialené... len sa pozri..."

 

To bolo posledný krát, kedy mamka hovorila o ďalekohľade. Dokonca mu dali meno. Stuart. Krásny strieborný Stuart. Každý, naozaj každý večer sa cez neho pozerám na oblohu. Vidím všetky tie hviezdy, vidím v nich svojich rodičov. Ja viem, že oni ma strážia a aj budú strážiť, po celú večnosť.

 

Dnes, ako aj iné večeri, líham do postele, ktorá nie je sametová, mäkká a ani nová. Mám na sebe pyžamo, ktoré nie je pohodlné, tiež nie je nové. Moja izba je zatuchnutá a taktiež všade je vlhký vzduch. Moje telo nie je krásne, je plné modrín, škrabancov, špiny a veľkej jazvy na bruchu, od horúcej vody, ktorú na mňa "omylom" v záchvate zúrivosti vylial. A taktiež moje myšlienky a skutky nie sú nehriešne. Ale jedno, čo viem... je že verím, v krajšie zajtrajšky, neplánujem a nechávam osud, nech si môj život naplánuje... Tak mi teda, skús venovať trochu šťastia...


Zobrazit další články tohoto autora

Související články

Copyright © 2008-2018 Hups.cz. Všechna práva vyhrazena.